FF Univerzity Karlovej Praha

„Imaginárna sféra básnickej skladby"

V obrazoch Andreja Smoláka vnímame hodnoty, ktoré smerujú do budúcnosti maľby, naznačujú, akou cestou sa budú musieť uberať maliari, aby sa dostali zo súčasnej slepej a bezvýchodiskovej situácie. René Hugue v knihe o osudoch moderného umenia napísal, že mu začiatky vývoja umenia našich čias pripadajú ako čin zlého otca, ktorý vydedil a z domu vyhnal synov, a tí potom žili na vlastnú päsť bez vzťahu k zdedeným hodnotám. Naopak, pred obrazmi Andreja Smoláka zisťujeme, že sa opierajú o tradíciu, prirodzený maliarsky talent autora, sú obohatené jeho poetickou dispozíciou, a nejde v nich o dobové programy. Všetko, čo maľuje, má svoj základ v reálnom motíve, ale maľba ho oslobodzuje od opisu a vovádza nás do imaginárnej sféry básnickej skladby.

Charakteristickým znakom jeho diela je empíria zážitku, a práve tým nadväzuje Andrej Smolák na odkaz klasikov a zároveň sa oslobodzuje od závislosti na nich, hoci sa kde tu opiera o dokonale zvládnutú kresbu podľa skutočnej tváre či ženského aktu. Tým získava dramatickosť jeho vlastného výtvarného prejavu, obohatená niekedy spojením s odkazom surrealistov.

V tom, myslím, je podstatný znak aktuálnosti jeho tvorby, že má s predchodcami spoločný spôsob cítenia súčasného sveta, či skôr cítenia sa vo svete, ktorý nás obklopuje. Výraz aktuálnosti je síce v súlade s dejinami výtvarného umenia, ale na plátnach Andreja Smoláka dostáva podobu neopakovateľnej, hlboko osobne naliehavej maliarskej výpovede a výzvy. Dokáže totiž antropomorfizovať prírodu ako osobný zážitok a vytvárať z neho obraz za účasti symbolov či alegorických postáv. Sugestívnosť jeho prejavu znásobuje štruktúra jeho maľby, pôsobiaca ako samostatný obrazový dej. To sú hodnoty, ku ktorým je potrebné znovu sa vracať vo výtvarnom umení a dávať im nové estetické poslanie.