World Distributed University, Bruxelles
„Mystické štruktúry v symboloch intimity”
Maliarska tvorba akademického maliara Andreja Smoláka prešla niekoľkými vývojovými etapami. V prvej sledujeme záujem o krajinárske motívy, inšpirované rodným krajom, v ktorých autor uplatňuje klasické postupy maľby nadväzujúce na historické štýly slovenskej a európskej maľby. Už vtedy sa zreteľne prejavuje umelcov zmysel pre znakovú konštrukciu kresby, hľadajúcej zmysle atmosféry v prírode. Môžeme ju hodnotiť ako plenérovú atmosferickú maľbu. Svetlo, prirodzené prírodné farby, vizuálna pamäť citlivo zobrazujúca ľudské sídla, kostolíky, domčeky obyvateľov východného Slovenska, to sú podstatné estetické hodnoty Smolákovej maliarskej tvorby , ktorá má žánrové rysy v dobrom slova zmysle. Pochopiteľne, sledujeme tu harmóniu figurálnej a plenérovej maliarskej práce realizovanej v rozličných technikách. Vari najbližší je autorovi akvarel, hlboko precítená maľba transparentnými vodovými farbami. Smolák si uvedomil význam bieleho podkladu akvarelu, ktorý nahrádza bielu farbu a od tohto pozadia rozvíja umelecký proces. Prináša však niečo osobitého, a to priestorovú svetelnú dynamiku, kde motívy žijú vo zvláštnom priestore, fantáziu, ktorú by sme mohli nazvať imaginárnou. Azda najintenzívnejšie znejú tieto motívy v Smolákových aktoch, kde oslavuje symbol ženstva ako žiarivú ľudskú energiu v duchu ezoterickej psychológie. Žena je v jeho chápaní bohyňa zmyselnej lásky, čosi viac ako je krása ľudského tela v renesančnom chápaní. Smolák odvrhol svetskú márnosť klasického aktu, pominutelnú telesnosť, jemu ide o moderný názor na svet a krásu človeka v zmysle snovej férie, kde sa objavuje ilúzia ako voľná predstava.
Významnou etapou maliarskeho vývoja Andreja Smoláka je maliarsky štýl, ktorý sa úplne oslobodzuje od historického poňatia obrazu a smeruje k modernému avantgardnému znaku. Každý maliarsky prostriedok – farba, priestor, kresba, obrys atď. sa stávajú všeobecným znakom so všeobecnými významami a celé dielo je vlastne znakom, ako ho presne definovala sémantické estetika a teória umenia. Ak vyjdeme z najnovších teórií, môžeme konštatovať, že Smolák vytvára mystické štruktúry v symboloch intimity, ako o tom hovorí psychológ Durand. Opäť sa na jeho obrazoch objavujú akty, ale figurálne motívy sú oveľa zložitejšie ako akt, sledujeme aj skupinové kompozície figúr v priestore. Maliarsky priestor je už celkom imaginárny a oceňujeme najmä nočný polosen ako osobitú hodnotu. Noci nemajú kontinuitu – to tento maliar pochopil. Využíva metódu sfumato, známu z dejín umenia, ale nielen v detaile, lež v na celej ploche obrazu ako nekonečnú dimenziu svojho estetického cítenia. Pokiaľ ide o farbu, umelec uplatňuje inotajové hnedé odtiene a valéry, inde zase chladné fialové, modré a zelené tóny. Chromatické tóny využíva zriedka, ale to súvisí s jeho koncepciou mystickej štruktúry.
Možno by sme mohli Smolákove obrazy z estetického hľadiska nazvať poetickým snovým štrukturalizmom, pretože jeho poetika štruktúr idealizuje ľudský motív a psychológiu figúr. Idealizácia býva definovaná ako určitý únik zo skutočnosti, to je teoretická pravda. V umení má však iný zmysel, to je poetizované maliarske ja, ja, ktoré vidím vo farbách. Svet maľby je zdvojený – v realite motívu a v realite maliarskej vízie. Preto je Smolákova imaginácia dynamická.