Básnik, prozaik, publicista, prekladateľ
„Galerista a maliar sú ako spojené nádoby”
Na Slovensku nie je veľa výtvarných umelcov, ktorí sa popri samotnej tvorbe sústavne venujú organizovaniu výtvarného života a výstavnej činnosti. Akademický maliar Andrej Smolák sústredil všetky tieto aktivity do vlastného programu, kréda, ktoré začal realizovať vo chvíli, keď na východnom Slovensku, v Snine, otvoril filiálku Galérie MIRO, ktorú založil a úspešne v Berlíne a Prahe vedie jeho brat Miro. Spojenie tvorivého umelca s galeristickou praxou je v istom zmysle princípom spojených nádob – obidve činnosti sa vzájomne ovplyvňujú. Galerista má prehľad o súčasných smerovaniach výtvarných úsilí a umelec vystupuje zo slonovinovej veže ateliéru, má predstavu o konkrétnom adresátovi svojho umenia. Obidve činnosti sa aj vzájomne inšpirujú, hoci si vyberajú nevyhnutnú daň v podobe obetovaného času, ale výsledky svedčia, že táto orientácia v prípade Andreja Smoláka je správna. Najrukolapnejším dôkazom je životnosť a úspešnosť doterajších dvanástich ročníkov Výtvarného festivalu Snina a paralelného maliarskeho, v posledných dvoch rokoch aj sochárskeho plenéra, ktoré pozitívne zapísali do povedomia umelcov z mnohých krajín nielen Galériu MIRO, ale aj samotné mesto Snina. Svedčí o tom aj návšteva viacerých štátnych funkcionárov a popredných osobností umeleckého sveta na plenéroch.
Umelecký vývin Andreja Smoláka od štúdií na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove a Akadémií výtvarných umení v Prahe do dnešných dní prebieha navonok kontinuálne, bez zjavných tvorivých kríz, odohráva sa najmä v rovine ustavičného experimentovania s výtvarnými technikami a témami, hoci dominantnou témou (po dlhoročnom stvárňovaní najmä východoslovenskej prírody je ženská krása vo všetkých podobách. V priebehu posledných rokov na viacerých samostatných a kolektívnych výstavách (aj v zahraničí) prezentoval výsledky hľadačských úsilí. Úspešne, ako o tom svedčia medializované záznamy o jeho výstavách. Kto sústavnejšie sleduje jednotlivé fázy jeho kreativity, určite si všimne, že sa čoraz zložitejšie zmocňuje plochy obrazu a usiluje sa o výpoveď v niekoľkých rovinách súčasne. Čím ďalej tým viac sa obraz stáva jeho zhmotnenou predstavou o svetoch pozemských i duchovných, bytostiach skutočných i vymyslených, vášňach a snoch prežitých i snívaných a očakávaných. Dešifrovanie posolstva obrazu sa tak stáva mnohoznačné a súčasne subjektívne (v mysli percipienta). Odkrývanie vrstiev pripomína prácu archeológa. Tušenie vedie poznanie a premieňa ho na umelecký zážitok. Krása v Smolákovom chápaní nie je abstraktnou estetickou kategóriou, ale konkrétnou, najdokonalejšou krivkou prírody, ktorá sa usídlila v tvaroch ženského tela tak prirodzene ako oko v tvári. A jeho maliarske oko navyše vidí to, čo je skryté. Nevyčerpateľné sú variácie toho, čo velikán Goethe nazýval „das ewig Weibliche“ ((to večne ženské) a potvrdzuje to aj maliarska tvorba Andreja Smoláka.